Centrálne minerálne kúpele (Sofia)
| Centrálne minerálne kúpele (Централни минерални бани) | |
| Centrálne kúpele | |
| budova bývalých verejných kúpeľov | |
 pohľad na prednú fasádu budovy
| |
| Štát |  Bulharsko
|
|---|---|
| Oblasť | Sofia |
| Okres | Sofia |
| Mesto | Sofia |
| Súradnice | 42°41′57.72″S 23°19′25.25″V / 42,6993667°S 23,3236806°V |
| Autor | Emil von Förster (počiatočný projekt), Petko Momčilov (súčasná podoba), Friedrich Grünanger (súčasná podoba) |
| Štýl | secesia |
| Vznik | 1913 |
| Výstavba | 1889 – 1913 |
| Pre verejnosť | verejnosti prístupný |
| Stav | zachovalý, reštaurovaný |
| Využitie | múzeum |
  | |
| Wikimedia Commons: Sofia Central Mineral Baths | |
| Webová stránka: https://www.sofiahistorymuseum.bg/bg/ | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Centrálne minerálne kúpele (bulh. Централна минерална баня – Centralna mineralna baňa),[1] alebo (bulh. Централни минерални бани – Centralni mineralni bani),[2] prípadne len Centrálne kúpele (bulh. Централна баня – Centralna baňa),[3] alebo Minerálne kúpele (bulh. Минерална баня – Mineralna baňa),[4] dnes známe aj ako Regionálne historické múzeum – Sofia (bulh. Регионален исторически музей – София – Regionalen istoričeski muzej – Sofia),[1][5][6] alebo Múzeum dejín Sofie (bulh. Музея за история на София – Muzej za istorija na Sofija) je budova bývalých kúpeľov, dnes využívaná ako múzeum, ktorá sa nachádza v centrálnej časti mesta Sofia v Sofijskej oblasti v západnom Bulharsku.[1][5][7][6][4]
Lokalita
[upraviť | upraviť zdroj]Budova leží v centrálnej časti Sofie[1][2][4][5][7] na námestí „Banski“ (bulh. площад „Бански“ – ploštad „Banski“, doslova Kúpeľné námestie)[1][2] č. 1.[2]
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Prvý kúpeľný komplex – rímske kúpele
[upraviť | upraviť zdroj]Minerálny prameň na mieste sofijských minerálnych prameňov využívali už Tráci, prvé kúpele však na mieste postavili Rimania v období keď územie dnešnej Sofie patrilo pod správu Rímskej ríše.[1][4] Išlo o pomerne rozsiahly kúpeľný komplex. Fungoval až do obdobia neskorého stredoveku, kedy bol pravdepodobne zničený v dôsledku zemetrasenia.[1]
Druhý kúpeľný komplex – turecké kúpele
[upraviť | upraviť zdroj]Komplex pôvodných rímskych kúpeľov bol neskôr nahradený osmanským komplexom tureckých verejných kúpeľov.[4][1] Pozostával z niekoľkých oddelených kúpeľných budov. Časť ruín tohto osmanského kúpeľného komplexu je exponovaná v tesnom susedstve mešity Baňa Baši.[1]
Dnešný komplex
[upraviť | upraviť zdroj]S myšlienkou na výstavbu novej budovy verejných kúpeľov sa prišlo po oslobodenú Bulharska ku koncu 19. storočia.[5] Iniciatíva vznikla v hlave vtedajšieho starostu Dimităra Petkova.[1]
Výstavba dnešného komplexu sa začala v roku 1889 podľa projektu[6][5] rakúskeho[6] architekta Emila von Förstera,[6][5] ktorý vyhral medzinárodný konkurz na projekt výstavby komplexu minerálnych kúpeľov s hotelom.[6] Výstavba bola po štyroch rokoch zastavená z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.[6] V roku 1895 bol projekt prvýkrát čiastočne upravený a to architektom Janakim Samardžievom.[5] V nasledujúcich rokoch došlo ešte k niekoľkým ďalším úpravám projektu[5] a nakoniec v roku 1904 bol finálne odobrený projekt na výstavbu kúpeľov v ich dnešnej podobe[6] a to podľa vybranej revízie projektu, ktorá pochádzala pochádzala od architektov Petka Momčilova[4][6] a Friedricha Grünangera.[6][5]
Prvá bola dokončená a otvorená menšia budova komplexu a to v priebehu roku 1908.[6][5] Celý komplex s hlavnou budovou bol stavebne úplne dokončený v priebehu roku 1913.[7][6] Slávnostné otvorenie budovy prebehlo 13. mája toho istého roku.[7][6] V roku 1914 bol v severnom krídle hlavnej budovy otvorený vodoliečebný inštitút.[6]
V roku 1944[6][7] bola počas bombardovania Sofie úplne zničená malá budova kúpeľov[5][6][7] a vážne poškodená bola aj hlavná budova.[6][7] Hlavná budova bola po skončení druhej svetovej vojny reštaurovaná v pôvodnom vzhľade.[6] V roku 1955 bola budova vyhlásená za kultúrnu pamiatku miestneho významu.[2] V roku 1986 bola budova z dôvodu amortizácie zatvorená pre návštevníkov[1][6] a v priebehu roku 1989 bola úplne opustená.[6]
V roku 1998 rozhodlo sofijské mestské zastupiteľstvo o tom, že budova bude prerobená na múzeum.[5][1][7] V tom istom roku bola preklasifikovaná kategória ochrany stavby a budova bola preradená medzi kultúrne pamiatky národného významu.[2] Ku koncu 90. rokov 20. storočia sa tak začalo s reštauráciou budovy.[6][5] V roku 2015 bolo v hlavnej budove otvorené Múzeum dejín Sofie.[6][4][5] Dizajn múzea bol navrhnutý architektom Vasilom Kitovom.[4]
Charakteristika
[upraviť | upraviť zdroj]Budova patrí k emblematickým stavbám centrálnej časti Sofie[1][5] a je jedným z majstrovských predstaviteľov bulharskej secesie.[5]
Autorom pôvodného návrhu budovy bol architekt Emil von Förster.[5] Na konečnú verziu projekt upravili architekti Petko Momčilov[5][1] v spolupráci s Jordanom Milanovom[1] a Friedrichom Grünangerom,[5] ktorý na realizáciu projektu aj dohliadal. Umelecké ozdobné prvky navrhol umelec Charalampi Tačev.[1]
Architektonický projekt budovy bol na svoju dobu veľmi moderný.[1] Slohovo je budova secesným prevedením bulharského národného romantizmu.[5]
Fasáda sa skladá zo striedajúcich sa radov kameňov a tehál, čo odkazuje na tradičnú stredovekú bulharskú architektúru.[4] Budova je dvojposchodová a jej celkový priestor dosahuje až 5000 m².[1] Na budove sa nachádzajú celkovo tri kupoly, jedna v centrálnej časti budovy a dve v rohoch, kde sa nachádzali plavecké bazény.[4]
Interiér
[upraviť | upraviť zdroj]V hlavnej budove kúpeľov sa nachádzali dva plavecké bazény, rodinné kúpele a rímske kúpele, neskôr aj vodoliečebný inštitút.[6][4] Okrem týchto hlavných súčastí sa v budove nachádzali sprchy a šatne pre návštevníkov.[4] Budova bola rozdelená na časť pre mužov a časť pre ženy,[1] pričom tieto časti mali aj oddelené vchody.[4] Plavecké bazény mali rozmery 18 x 7 metrov.[1]
Minerálny prameň
[upraviť | upraviť zdroj]Zdrojom vody v kúpeloch sú miestne minerálne pramene, ktoré vyvierajú v podzemí priamo pod budovou a v blízkom okolí.[6]
Minerálna voda zásobujúca centrálne minerálne kúpele je termálna a dosahuje teploty 46 °C.[1][7] Je slabo mineralizovaná (0,3g/l) a alkalická.[1][7] Jej ph sa pohybuje v hodnotách 9,0 – 9,6. Je hydrogenuhličitanovo-sírovo-sodná.[7]
Liečebné účinky prameňa sa využívajú na liečbu pohybovej a opornej sústavy, periférneho nervového systému a miechy, rovnako ako aj pri liečbe gynekologických a urologických problémov, ochoreniach tráviacej sústavy a poruchách metabolizmu.[1]
Prvá chemická analýza prameňa bola vykonaná v roku 1883. Od roku 1948 je voda pravidelne analyzovaná a kontrolovaná.[7]
Regionálne historické múzeum – Sofia
[upraviť | upraviť zdroj]Regionálne historické múzeum – Sofia (bulh. Регионален исторически музей – София – Regionalen istoričeski muzej – Sofia),[6][5][1] známe aj ako Múzeum dejín Sofie (bulh. Музея за история на София – Muzej za istorija na Sofija) sídliace v budove verejných minerálnych kúpeľov je hlavnou budovou sofijského regionálneho historického múzea.[6]
Stála expozícia múzea sa nachádza v celkovo ôsmich sálach[4][6][7] s celkovou rozlohou viac ako 2300 m².[6] V múzeu je uchovaných viac než 120 000 artefaktov.[7] Zaoberá sa 8000 ročnou históriou Sofie a uchováva tak exponáty od obdobia neolitu až do 40. rokov 20. storočia.[6][4][7]
Expozícia je rozdelená na niekoľko hlavných tematických celkov, ktorými sú:
- Dedičstvo staroveku (bulh. Наследството на древността – Nasledstvoto na drevnostta)
- Sila ducha (bulh. Силата на духа – Silata na ducha)
- Dynastické spojenie so západnou Európou (bulh. Династичната връзка със Западна Европа – Dinastičnata vrăzka săs Zapadna Evropa)
- Palácový kabinet (bulh. Дворцов кабинет – Dvorcov kabinet)
- Sofijská ulica (bulh. Софийската улица – Sofijskata ulica)
- Štátne a mestské inštitúcie (bulh. Държавни и общински институции – Dăržavni i obštinski institucii)
- Domov a oblečenie Sofijčanov (bulh. Домът и облеклото на софиянци – Domăt i oblekloto na sofijanci)
- Kultúrny život a zábava (bulh. Културен живот и развлечения – Kulturen život i razvlečenija)[6]
Najväčší dôraz je venovaný histórii Sofie v období jej menovania za hlavné mesto v roku 1879 a následujúcim desaťročiam do začiatku vojen v rokoch 1912 – 1918, kedy Sofia zažívala najväčší rozmach a premieňala sa na moderné európske mesto.[6]
Štatút a dôvod pamiatkovej ochrany
[upraviť | upraviť zdroj]Kategória: kultúrna pamiatka národného významu[2]
Budova bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku miestneho významu v roku 1955. Neskôr bol jej štatút preklasifikovaný a budova bola v v Štátnom vestníku č.25 z roku 1998 vyhlásená za kultúrnu pamiatku národného významu. Ako dôvod ochrany je uvedená architektonicko-staviteľská ako aj umelecká hodnota budovy.[2]
Názov budovy ako je uvedený na zozname kultúrnych pamiatok národného významu je Sgradata na Centralni mineralni bani (bulh. Сградата на Централни минерални бани, doslova Budova Centrálnych minerálnych kúpeľov).[2]
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
celkový pohľad na areál kúpeľov zo severozápadu -
pohľad na budovu centrálnych sofijských kúpeľov v noci -
pohľad na západnú fasádu budovy cez vodnú nádrž pred budovou -
pohľad na budovu kúpeľov zvrchu -
pohľad na centrálnu časť hlavnej západnej fasády budovy -
pohľad na centrálnu časť hlavnej západnej fasády budovy -
pohľad na kupolu v centrálnej časti budovy -
pohľad na časť západnej fasády -
detail z fasády -
detail z fasády -
detail z fasády -
detail z fasády -
detail z fasády -
detail z fasády -
budova kúpeľov na historickej fotografii zhotovenej medzi rokmi 1920 – 1930
.jpg)
.jpg)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x KADIJSKA, Taňa; BLAŽEVA, Elena; SAVOVA, Mariana. Enciklopedija Sofia. Sofia : Bălgarska akademija na naukite – Naučnoinformacionen centăr "Bălgarska enciklopedija" – Knigoizdatelska kăšta "Trud". 2017. 420 s. ISBN 9549384921. S. 333 – 336. (bulharsky)
- ↑ a b c d e f g h i mc.government.bg, [cit. 2022-09-14]. Dostupné online.
- ↑ TIŤANOVA, Antoaneta. Sofia – ot 7 izvora voda. Sofia : Programa „Kultura“ na Stolična obština. 96 s. ISBN 9786197030211. S. 2. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o RUSKOV, Kiril; ANGELOV, Čavdar. Sofia – architekturni zabeležitelnosti. Sofia : Architekturno izdatelstvo arch&art. 2017. 180 s. ISBN 9789548931519. S. 84. (po bulharsky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u STANISHEV, Georgi. Sofia – architectural guide. Berlin : DOM publishers. 2019. 320 s. ISBN 9783869226576. S. 48 – 50. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae Централна сграда [online]. sofiahistorymuseum.bg, 2013-10-12, [cit. 2023-03-02]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o TIŤANOVA, Antoaneta. Sofia – ot 7 izvora voda. Sofia : Programa „Kultura“ na Stolična obština. 96 s. ISBN 9786197030211. S. 15 – 20. (po bulharsky)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Centrálne minerálne kúpele (Sofia)
